Riaditeľka Mareeny: Najviac utečencom a utečenkám pomôžeme, keď v sebe nájdeme ochotu prijať ich

Michaela Pobudová nám porozprávala, ako vyzerala situácia na hranici s Ukrajinou a ako môžeme ľuďom utekajúcim pred vojnou ukázať solidaritu a pomôcť im nájsť tu druhý domov.

23. 6. 2022; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová, Ctibor Kočiš

Môžu byť skvelými priateľmi, kolegami, susedmi, a predsa voči nim často skĺzneme do predsudkov. Slovensko nie je pre cudzincov a cudzinky lákavou krajinou, no Michaela Pobudová a jej kolegovia a kolegyne z organizácie Mareena sa ich snažia plnohodnotne začleniť a ukázať im, že sa u nás dá dobre žiť.

V rozhovore sa dočítate:

ako vyzerali prvé dni na hranici s Ukrajinou po invázii a ako to vyzerá dnes,
čo robí organizácia Mareena na Slovensku,
akú pomoc od štátu u nás dostávajú utečenci a utečenky,
ako im môžeme pomôcť
a či obavy z inakosti dokážeme na Slovensku prelomiť.

Pomoc jednotlivca má obrovský význam. Prečítajte si príbehy dobrovoľníkov z iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov

Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu. Ako vyzerala integrácia azylantov dovtedy?

Utečenci a utečenky, ktorí k nám prišli pred rokom 2015 a bol im udelený azyl, dostávali štandardnú integračnú podporu. Jej súčasťou boli financie, ktoré mali pokryť ubytovanie a základné náklady na život, okrem toho dostávali pracovné poradenstvo, psychosociálnu pomoc a 6 hodín výučby slovenského jazyka týždenne. Finančná podpora bola jednotlivcom poskytnutá len na pol roka, pre rodiny a zraniteľné osoby na rok.

Bola táto pomoc dostatočná? Ako vyzerá dnes?

Podľa mňa nie a ani teraz nie je ideálna. Jej výška dosahuje okolo 300 eur mesačne. Povedzme si úprimne, je nízka, veľmi ťažko z nej uhradia bývanie a navyše aj jeho hľadanie je pre týchto ľudí výzvou. Mnohí z utečencov a utečeniek žijú v chudobe, hoci záleží, čo za chudobu považujeme.

Uvediem príklad: poznáme dôchodkyňu utečenku, ktorá má rôzne stravovacie obmedzenia (napríklad celiakiu). Z peňazí od štátu nie je schopná zaplatiť ubytovanie aj špecifickú stravu. Táto situácia môže byť pre azylantov čiastočne motivačná, aby si našli prácu, ale bolo by dobré, aby mali zabezpečený jednoduchší vstup na pracovný trh.

Kým vznikla Mareena, neexistoval na Slovensku subjekt alebo komunita, ktorá by zdôraznila prepájanie komunít utečencov s lokálnou spoločnosťou. V Mareene sme sa tomu začali venovať systematicky: máme dobrovoľnícky program, organizujeme komunitné stretnutia, prepájame prichádzajúcich migrantov a migrantky s ľuďmi, ktorí tu žijú, a venujeme sa aj vzdelávacím aktivitám proti diskriminácii a rasizmu.

Po invázii na Ukrajinu sa počet migrantov od nášho východného suseda dramaticky zvýšil.

Od konca februára k 6. júnu evidujeme 490-tisíc prechodov, približne 90 % sú občania a občianky Ukrajiny, dáta však nerozlišujú pendlerov. Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí majú záujem u nás aj zostať, je približne 80-tisíc. To sú tí, ktorí už požiadali o dočasné útočisko. Časť prichádzajúcich sa presunula ďalej do Poľska a mnohí odišli do Čiech.

Na porovnanie: podľa štatistík cudzineckej polície sme na Slovensku mali ku koncu roka 2021 56-tisíc Ukrajincov a Ukrajiniek, no od invázie ich počet prevýšil existujúcu populáciu kumulujúcu sa desať rokov. Ľudia z Ukrajiny boli pritom najvyššie zastúpenou skupinou v populácii cudzincov, zastupovali približne tretinu všetkých cudzincov žijúcich u nás. Dá sa teda povedať, že nárazový príchod takého počtu ľudí bol celkom dramatický.

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov.

Mareena bola jednou z prvých organizácií, ktoré na hranicu s Ukrajinou vycestovali. Čo ste tam počas prvých dní zažívali?

Prvé dni a týždne boli pre nás obzvlášť vypäté a stresujúce. Keďže sa podobná situácia na Slovensku ešte neodohrala, netušili sme, čo sa bude diať, a preto sme tam išli najmä na účely monitorovacej misie.

Na hranici sme videli asi 5 stánkov, dva z nich patrili formálnym organizáciám, Maltézanom a gréckokatolíckej charite. Okrem nich tam bolo ešte veľa občanov, ktorí sa sami od seba rozhodli dávať ľuďom prechádzajúcim cez hranicu občerstvenie. Štátne zložky však s nami zdieľali obavy, že môže dochádzať k zneužívaniu ľudí prichádzajúcich cez hranicu: ľudia si za odvoz z hranice pýtali násobne vyššie sumy ako za bežných podmienok, ale išlo aj o závažnejšie skutky, a to obchodovanie s ľuďmi.

Migrácia na Slovensku v číslach

Počet cudzincov s povolením na pobyt na Slovensku v decembri 2021: 167 519
Podiel v celkovej populácii Slovenska: 3,07 %
Počet žiadostí o azyl v SR v roku 2021: 370
Počet ľudí, ktorým bol udelený azyl v roku 2021: 29
Podiel cudzincov na Slovensku (spomedzi krajín EÚ): tretí najnižší
Zdroj: Medzinárodná organizácia pre migráciu

Zažili sme aj situáciu, že sa vo Vyšnom Nemeckom z ničoho nič zjavil autobus, ktorý chcel brať ľudí do Chorvátska – no len ženy do 30 rokov. Snažili sme sa do situácie zapojiť čo najviac policajtov.

Okrem materiálnych potrieb potrebovali štátne zložky pomôcť aj pri rozdeľovaní ľudí podľa ich potrieb a poskytovať podporu zraniteľným osobám. Hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom sa navyše nachádza ďalej od dediny, je tam iba jedna zastávka, z ktorej sa ľudia mohli prepraviť do okolitých miest. Cudzinci a cudzinky, na ktorých nikto nečakal, sa ani nevedeli zorientovať, ako sa odtiaľ dostanú. Z tohto dôvodu sme sa v našom stane primárne rozhodli informovať o možnostiach legálneho pobytu a pohybu na Slovensku.

Pôvodne sme mali zámer aj s asistovaním pri ubytovaní, no po prvom dni v teréne sme si uvedomili, že to nie je v našich silách vzhľadom na systém fungovania hranice a množstvo prichádzajúcich ľudí. Aj preto sme sa zamerali na informovanosť a asistenciu s prístupom k službám na hranici a mimo nej.

Je bežné, že kriminálnici využívajú zraniteľnosť utečencov a utečeniek?

Určite. Ak najmä ženy, matky či seniori prekročia hranice, sú odkázaní na pomoc s ubytovaním, stravou a nevedia, čo ďalej. Nepoznajú priestor, svoje práva, nevedia, kto im môže pomôcť a kto im chce ublížiť. A presne toto je živná pôda pre zneužitie akéhokolvek charakteru.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať.

Ako vyzerali ďalšie dni a týždne na hranici?

Bolo nevyhnutné byť na mieste 24 hodín denne, aj preto sme sa museli veľmi rýchlo mobilizovať: oslovili sme organizácie, ktoré poznáme, aby nám poslali ľudí do stánku, spustili sme dobrovoľnícky open call. V najväčšom vypätí sme mali na mieste tím 15 ľudí, ktorí sa najskôr striedali v 12-hodinových zmenách, neskôr v 8-hodinových. Na konci februára a v marci klesala teplota v noci aj na -10 stupňov, vypadávala nám elektrina, chýbali plynové ohrievače, cítili sme sa ako vo vojnovej zóne.

V druhej polovici marca už boli teploty prijateľnejšie, počasie sa zlepšovalo. Zhruba do dvoch týždňov od invázie vzniklo na hranici stanové mestečko. Bolo síce už dostupných veľa služieb, ale sprevádzal ich veľký chaos, a hoci s dobrým úmyslom, podávali sa aj nepresné informácie. Do toho sa neustále menili možnosti a nastavenia pre ľudí z Ukrajiny od štátu.

Vďaka tomu, že máme dlhodobé spolupráce s právnikmi z Ligy za ľudské práva zaoberajúcimi sa migráciou a aj s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu, sme mali najaktuálnejšie informácie, ktoré sme sa prichádzajúcim ľuďom snažili zrozumiteľne vysvetliť.

Organizácia Mareena vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu v roku 2016.
Mareena buduje Slovensko, ktoré je bezpečným, dôstojným a príjemným domovom pre všetkých.
Asistuje pri integračnom procese, aby aj žiadatelia o azyl vedeli nájsť na Slovensku druhý domov, poskytovaním rôznych príležitostí, aby začlenenie cudzincov a cudziniek do slovenskej spoločnosti bolo jednoduchšie.
Zvyšuje povedomie o témach migrácie a integrácie cez rôzne workshopy, kampane či podujatia.

Ako to vyzerá s náporom na hraniciach teraz?

V prvých týždňoch po ruskej invázii prechádzalo cez hranice denne 10- až 15-tisíc osôb, pred vojnou bol priemer 1400 osôb. V súčasnosti je to zhruba 3000 prechodov za deň.

Spomeniete si na nejakú konkrétnu situáciu, ktorá vás pri pomoci zasiahla najviac?

Bola som skôr v riadiacej funkcii a len veľmi málo som prichádzala do priameho kontaktu s utečencami a utečenkami. Komunikovali s nimi skôr kolegyne a dobrovoľníci. Spomínam si najmä na situácie zo začiatku invázie: momenty stretávania sa v rámci colnej zóny.

Utečenci sa zvítavali s blízkymi. Neustále som v stánku niekoho obvolávala, tlačila letáky, niečo riešila, a keď som sa na chvíľu zahľadela mimo stanu a videla ľudí s plačom… Zdalo sa mi, že sa na ich príbeh ani nemusím pýtať.. Videla som starých rodičov prevážajúcich vnúčatá. Vyložili ich, niekomu odovzdali, no vrátili sa naspäť…

Obraz utečencov sa v našej spoločnosti často využíva ako strašiak. Je ťažké zmeniť predsudky a obavy ľudí z cudzincov?

So strašením o utečencoch je to u nás veľmi zaujímavé. Napriek obrovskej antiutečeneckej rétorike v rokoch 2015 a 2016 bol počet žiadateľov a žiadateliek o azyl u nás bizarne malý. V roku 2017 sme mali stretnutie s jednou nemeckou organizáciou, jej predstavitelia sa nás pýtali, koľkých žiadateľov máme za predošlý rok. Odpovedali sme číslom 146. A oni s údivom reagovali, či myslíme 146-tisic. Nie, bolo to naozaj len 146 osôb.

Postoje sa dajú zmeniť iba dlhodobou komplexnou prácou, do ktorej je zapojená celá spoločnosť. Aj keď to môže pôsobiť ako ťažko dosiahnuteľný cieľ, je dôležité nerezignovať. My sme začali mobilizáciou tých, ktorí už k téme pristupovali otvorene alebo boli zvedaví. Zapájali sme ich do aktivít, kde mali možnosť zistiť, ako utečenci žijú, akí sú a čo potrebujú. Neskôr sme začali organizovať aj vzdelávacie aktivity na školách, kde to má veľký zmysel. Ak chceme, aby tieto aktivity mali zásadnejší vplyv, musia byť realizované systematicky a dlhodobo – a tu narážame na systém verejného vzdelávania a dostupnosť financií na tieto aktivity.

Čím si vysvetľujete, že počet žiadateľov je taký malý?

Je to zmes rôznych faktorov, technických aj spoločenských. Jedným z nich je pozícia, Slovensko má hranicu len s jednou krajinou mimo Európskej únie, Ukrajinou. Platí u nás Dublinský dohovor, podľa ktorého utečenci prichádzajúci do EÚ musia automaticky žiadať o azyl v krajine vstupu. U nás teda o azyl môžu žiadať len tí, ktorí prídu cez ukrajinskú hranicu, a kríza z roku 2015 sa týkala hlavne južných štátov. Ak by prichádzali z iných krajín, Slovensko si môže uplatniť Dublinský dohovor, a teda poslať ich späť.

Okrem toho ľudia, ktorí sú nútení opustiť svoj domov, si ako útočisko hľadajú krajiny, kde už majú nejaké väzby, komunitu alebo podpornú sieť. U nás máme podobných sietí málo – nemáme tu napríklad väčšie sýrske či kamerunské komunity. Je to z dôvodu, že sme dlho boli uzavretou komunistickou krajinou, a hoci dnes už sme v demokratickom režime, nie sme dostatočne zaujímaví, aby sa u nás cudzinci vo veľkom počte usádzali.

Navyše ako spoločnosť nevítame rozmanité kultúry. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že vo väčšine prípadov nechceme prijať ľudí z cudziny. Nemáme vybudovaný ani dostatočne podporný ekonomicko-sociálny systém, ktorý by pomáhal s integráciou do spoločnosti.

Má pre nich Slovensko vôbec nejaké pozitíva?

V aktuálnej situácii s ľuďmi prichádzajúcimi z Ukrajiny máme od 1. marca legislatívne fungujúci inštitút dočasného útočiska, ktorý umožňuje dotované bývanie, jednoduchší prístup na pracovný trh, k základnej zdravotnej starostlivosti, prístup k školám, dávke v hmotnej núdzi.

Barbora Piešová dobrovoľníčila v Mareene v rámci výzvy Buď laska. Zapojiť sa môžeme všetci

Ukrajinci a Ukrajinky u nás majú základnú podporu, otázka je, či je dostatočne kvalitná a v rozsahu, v akom ju potrebujú. Zisťujeme, že to tak nie je. Počula som však pozitívne ohlasy na solidaritu Slovákov a Sloveniek počas krízy, snažia sa pomôcť.

Nemáte pocit, že postoje voči Ukrajincom a Ukrajinkám sa začali meniť?

Cítime to aj my, no musím priznať, že sa mi to zdá prirodzené. Na začiatku sme sa snažili pomôcť bezvýhradne, veď predsa žijú vo vojne. Mobilizovala sa občianska spoločnosť, my sme na hranicu poslali 157 dobrovoľníkov, veľa firiem pomáhalo ľudsky, materiálne, finančne.

Podobné vypätie sa však nedá dlhodobo udržať a je potrebné, aby tieto aktivity prebral štát na seba, aby si mohli ľudia oddýchnuť. Štát by mal zároveň otvorene komunikovať, prečo to robí. Aby sa ľudia žijúci na Slovensku necítili ukrátení o pomoc – hoci aj my tu máme vlastné sociálne problémy, je dôležité venovať pozornosť ľuďom utekajúcim pred vojnou. Aby sme to vnímali prirodzene.

Pýtam sa na základe toho, čo ste videli – keby u nás vypukla vojna, vedeli by ste sa stať migrantkou alebo by ste zostali na Slovensku napriek konfliktu?

Mali sme o tom diskusiu s kolegyňou, no ťažko sa mi dá predvídať, ako by som reagovala. Pracujeme v oblasti nútenej migrácie a dúfam, že by sme zostali aktívni, či už tu, alebo v zahraničí. Rada by som bola tou „hrdinkou“, ktorá zostane napriek všetkému, záleží však na tom, čo by sa dialo. Či by bombardovali Bratislavu a západné Slovensko, kde mám domov a rodinu, kde by som mohla mať väčší vplyv na riešenie situácie alebo asistenciu ľuďom v núdzi a aká by bola perspektíva viesť aspoň ako-tak bezpečný a dôstojný život aj vo vojnovej krajine.

Rozhodnutie odísť z domova do neznáma je mnohokrát veľmi ťažké a hrdinské rozhodnutie. Nemali by sme to vnímať ako „jednoduchšiu cestu von“. Odchod je sprevádzaný akceptovaním toho, že zanechávam za sebou ľudí aj veci, ku ktorým mám hlboký vzťah, aby som zabezpečila bezpečie sebe a svojim deťom. Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Mnohí ľudia sa ani po rokoch v novej krajine nevedia dostať z problémov súvisiacich s pocitom odlúčenia, straty domova, straty rodinných príslušníkov, známych, straty statusu, ktorý si vybudovali doma.

Viete zhodnotiť, ktorá skupina migrantov to má u nás najťažšie?

Čo sa týka prijatia slovenskou spoločnosťou, nedá sa to úplne paušálne zovšeobecniť. No vzťahujúc sa na väčšinu by som o našej spoločnosti mohla povedať – čím viac sa od nás vizuálne líšia a nesú napríklad aj prvky islamu (napr. šatku), tým viac ich vnímame ostražito, ak nie rovno neznášanlivo. Musíme to zlepšiť.

Stretli ste sa s prípadmi rasizmu?

Známy je príbeh Bielej vrany Khadry Abdile, ktorá bola priamo napadnutá. Mala na sebe šatku, za ktorú ju útočník začal škrtiť, nebolo to pritom jej prvé napadnutie. Predtým na ňu niekto hádzal kamene, hoci žila v Dúbravke.

Našim známym, chalanom z Burundi celkom bežne niekto na ulici nadáva alebo sa im vyhráža. Je to nepríjemné. Tieto postoje spoločnosti však presahujú aj k deťom. Vieme o prípade afrického chlapca, na ktorého v škôlke ukazovali, že je terorista.

Ako by sa každý z nás mohol pričiniť o to, aby sa táto situácia zlepšila?

Polovicou úspechu, ak nie aj väčšou časťou, je nastavenie domácej spoločnosti a ochota prijať ľudí z iných kultúr, ochota mať takých kamarátov, ochota prijať ich do zamestnania. Dôležitá je potom integračná politika štátu a samospráv. Ideálne je aj komunikovať, akí ľudia k nám prichádzajú, čo robia, a stierať tým potenciálne nedorozumenia.

Súčasťou integračných politík je dávať cudzincom príležitosť integrovať sa v zmysle ponúknuť im dostupné jazykové kurzy, vysvetliť im sociokultúrnu orientáciu prostredia, aby nám lepšie rozumeli, a podporovať vzájomné stretávanie a interakciu s miestnymi. Ide o kombináciu riešení, ktoré môžu Slovensku pomôcť, aby bolo otvorenejšou a príjemnejšou krajinou.

Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
prečo je mediálna výchova dôležitá,
aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém.

Druhá šanca pre mobil

Komu smerujú vyzbierané peniaze?

Váš starý a nepoužívaný telefón môže pomôcť aj týmto rodinám:

Príbeh rodiny Dragonovej

Príbeh Kristíny

Príbeh Vanesy

Nenechajte ležať starý mobil v skrinke, prineste ho do O2 Predajne kdekoľvek na Slovensku. Je to pomoc, ktorá nestojí veľa námahy, a predsa má obrovský zmysel.

Časté otázky

Riaditeľka Mareeny: Najviac utečencom a utečenkám pomôžeme, keď v sebe nájdeme ochotu prijať ich

Migrácia na Slovensku v číslach

Michaela Pobudová

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Miroslava Širotníková

Príbehy

Frederik a Beáta pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvládnu úplne všetko

Lifestyle

Poetické sci-fi, túžba po spravodlivosti, ale aj ľahké komédie, s ktorými poletíte nad Islandom. Čo sa oplatí vidieť v kine?

Lifetech

Fičí až 70 % rýchlosťou svetla a je mimoriadne spoľahlivý. Prečo je optický internet dobrým riešením pre domácnosti?

Lifetech

Skoro osobný tréner, no stále poruke: Správny výber smart hodiniek prinesie do športovania viac motivácie

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Komu smerujú vyzbierané peniaze?

Váš starý a nepoužívaný telefón môže pomôcť aj týmto rodinám:

Príbeh rodiny Dragonovej

Príbeh Kristíny

Príbeh Vanesy

Nenechajte ležať starý mobil v skrinke, prineste ho do O2 Predajne kdekoľvek na Slovensku. Je to pomoc, ktorá nestojí veľa námahy, a predsa má obrovský zmysel.

Časté otázky

Páči sa vám, čo práve čítate?

Migrácia na Slovensku v číslach

Michaela Pobudová

Páči sa vám, čo práve čítate?

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Miroslava Širotníková

Páči sa vám, čo práve čítate?

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Niečo na tom Netflixe je. Prečo sa The Crown, Stranger Things alebo Squid Game stali takými populárnymi?

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Praktický, štýlový a spoľahlivý. Samsung Galaxy A54 5G ponúka to najlepšie, čo v jeho cenovej kategórii môžete získať

Hollywoodske efekty a šikovné triky. 5 tipov, ako kreatívne využiť foťák vášho smartfónu

Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu, hovorí Ondrej Schütz

Párová terapeutka: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Baví vás Sóda?

Výber tých najlepších článkov si môžete nájsť v mailovej schránke každú druhú nedeľu.